Osobnosť manažéra: vlastnosti, schopnosti a charakteristiky

Môžeme konštatovať, že manažérom sa nikto z nás nerodí, ale skutočnosť, že sa ním stane, dáva možnosť dokázať, či túto pracovnú rolu zvládne, alebo nie. V súvislosti s vedením ľudí sa manažérom vytýka veľký odstup od spolupracovníkov, nekritičnosť, príliš autoritatívny prístup, málo informácií, nedostatok spätnej väzby apod. Súvisí to s osobnosťou riadiaceho pracovníka. Nie vždy môže byť podľa našich predstáv. Je to ovplyvnené jeho psychickými i fyziologickými predpokladmi, ako aj tým, že každý z nás je iný a neopakovateľný. Pre nás je potrebné, naučiť sa poznať svojho šéfa, vedieť sa v ňom orientovať, dobre s ním vychádzať, na základe poznania jeho vlastností a schopností. Jednou z najproblematickejších stránok vedenia ľudí je otázka osobnosti manažéra. Práve manažéri bývajú najviac kritizovaní zo strany svojich spolupracovníkov.

Otázka poznania osobnosti je veľmi zložitá, pretože človek sa mení pod vplyvom skúseností, prostredia, ľudí s ktorými pracuje ako j funkcie, ktorú vykonáva. Vyskytujú sa aj výnimky v tom, že niektorí šéfovia nestrácajú hlavu pod vplyvom funkcie a ostávajú vo svojej podstate rovnakí. Iní práve pridelením vyššej funkcie prejavia túžbu po moci, vidia ďalšie možnosti osobného postupu.

Túžba po kariére nepozná hraníc, a preto niektorí manažéri využívajú iných na dosiahnutie svojho cieľa. Strácajú tak svojich priateľov, pretože sú príliš sebeckí a egoistickí.

Kto chce byť dobrým riadiacim pracovníkom, musí vedieť vychádzať s ľuďmi, zaujímať sa o nich, pretože práve od nich záleží, či úlohy budú splnené alebo nie. Na to, aby sme pochopili osobnosť riadiaceho pracovníka je potrebné poznať, čo je to osobnosť.

Znaky osobnosti

Charakterizovať osobnosť nie je ľahké, pretože každý človek je iný. Každý jenotlivec je ovplyvňovaný inými vlastnosťami. To znamená, že osobnosť človeka spočíva v neopakovateľnosti, vo svojej individuálnosti.

Keď hovoríme o osobnosti človeka, máme na mysli konkrétneho jedinca, jeho silné aj slabé stránky, klady a zápory, ktoré sa u neho formovali v aktívnom živote, v procese výchovy a vzdelávania.

Individuálne a neopakovateľné črty odrážajú vývin každej konkrétnej osobnosti. Ľudí môžeme posudzovať na základe rôznych znakov. Medzi rozhodujúce znaky osobnosti patria:

  • vzťah k sebe
  • vzťah k práci, k spoločnosti
  • vzťah k ostatným povinnostiam.

Na základe uvedených znakov môžeme charakterizovať morálny profil osobnosti, jej životnú pozíciu v spoločnosti.

Vlastnosti osobnosti

Niektorí autori charakterizujú osobnosť ako súhrn osobných vlastností človeka. To znamená, že vlastnosti osobnosti sa prejavujú vo všeobecnom spôsobe správania sa. Vlastnosti osobnosti nám teda ukazujú, akým je človek vo svojej podstate, pričom charakterizujú človeka. Keď poznáme psychické vlastnosti človeka, môžeme do istej miery predvídať jeho správanie sa. Každý človek je ovplyvňovaný vlastnosťami dvojakého druhu:

  • prirodzenými vlastnosťami
  • získanými vlastnosťami

Prirodzené vlastnosti tvoria prirodzenú podstatu človeka, v nich sa prejavujú rodové vlastnosti človeka. Patria sem organické potreby človeka, vlastnosti temperamentu a iné. Prirodzené vlastnosti podmieňujú činnosť a dynamiku priebehu psychických procesov. Sú to prvotné vlastnosti osobnosti.

Do nadobudnutých vlastností osobnosti rátame všetky, ktoré vznikli v dôsledku ontogenetického vývinu človeka. Vznik získaných vlastností je závislý od vrodených vlastností. Samotné utváranie vlastností osobnosti (ako je skromnosť, drzosť, úprimnosť, presnosť, tajnostkárstvo, pedantizmus, intrigánstvo) sa považuje za zložitý jav.

U dospelého človeka sformované vlastnosti v priebehu jeho vývinu majú relatívne trvalý charakter. Trvalosť vlastností osobnosti nie je však absolútna. K ich zmenám dochádza prakticky v priebehu celého života človeka. Zriedkavo sa zmenia tie vlastnosti osobnosti, ktoré sú závislé od vrodených biologických daností. Celé bohatstvo diferencovaných vlastností osobnosti klasifikujeme do štyroch základných skupín:

  • schopnosti
  • temperament
  • charakter
  • záujmy

Každý človek je v podstate takou osobnosťou, akou chce byť. Znamená to, že každý rozhoduje sám o sebe, akým človekom bude. Všeobecne prevláda názor, že ľudia majú lepšiu predstavu o sebe, než v skutočnosti sú.

Príklad: Zoberte si svoju fotografiu a posúďte sami, či ste s ňou spokojní. Fotografia nás zobrazuje takých, akí sme. Málokto je však spokojný s tým, ako na fotografii vyzerá. Tvrdí, že v skutočnosti je iný, respektíve krajší.

Schopnosti

Predpokladom vykonávania každej pracovnej činnosti sú schopnosti človeka. Každý z nás disponuje individuálnymi schopnosťami, ktorými sa odlišuje od iných ľudí.

Zvlášť riadiaci pracovník musí disponovať takými schopnosťami, ktoré sú potrebné k vykonávaniu pridelenej funkcie. Nemôže byť nič horšie a urážlivejšie v riadiacej práci, ak sa na vedúce miesto dostane pracovník neschopný, ktorý nestačí na výkon svojej funkcie, prípadne sa obklopí neschopnými zástupcami. Dnes si už ani nevieme predstaviť v organizácii takýto typ šéfa, a predsa sa to stáva. Manažment organizácie si musí uvedomiť, že schopnosti sú podmienkou pre úspešnú realizáciu pracovnej činnosti.

Podľa druhov pracovnej činnosti poznáme:

psychomotorické schopnosti (sila, koordinácia, zručnosť)

  • atletické schopnosti (obratnosť)
  • hudobné schopnosti (hudobný sluch)
  • umelecké schopnosti (maliarstvo, vnímanie priestoru)

Človek sa s hotovými schopnosťami nerodí, sú vždy rezultátom vývinu. Vrodený základ pre individuálny vývoj schopností predstavujú vlohy. Vlohy sa môžu vyvinúť iba v určitých podmienkach. O schopnostiach sa často hovorí ako o zdedených vlastnostiach osobnosti. Ak je niečo u človeka vrodené, tak sú to spravidla anatomicko –fyziologické vlastnosti organizmu, z ktorých najvýraznejšie sú predovšetkým vlastnosti nervovej sústavy a mozgu. Tieto anatomicko – fyziologické rozdiely, na ktorých sa zakladá vznik a rozvoj schopností sa medzi ľuďmi označujú ako vlohy. Vloha je jav mnohoznačný, na jej základe sa môžu rozvinúť a vzniknúť rôzne schopnosti. Schopnosti jednotlivých ľudí sa vyvíjajú rôznym spôsobom, pričom mieru, stupeň rozvoja ľudských schopností označujeme pojmami:

  • nadanie
  • talent
  • genialita

Pod nadaním rozumieme súhrn takých schopností, ktoré umožňujú určitej osobe v určitej oblasti činnosti podávať nadpriemerné výkony. Nadaním nazývame aj mimoriadne priaznivé vlohy na istú činnosť, ktoré sa prejavujú v schopnostiach a dobrých výkonoch. Patrí sem napr. nadanie na hudbu, matematiku, reči. Blízky pojmu nadanie je talent. Označujeme ním mimoriadne vynikajúce schopnosti. Potrebné je povedať, že talent neslúži ako náhrada za prácu. Práve naopak, pre rozvoj talentu je nevyhnutné učenie a usilovná práca. Na vykonávanie akejkoľvek činnosti nestačí len určitá schopnosť, ale je nevyhnutné osvojovať si neustále vedomosti a zručnosti.

Pred spoločnosťou, riadiacim pracovníkom stojí úloha vytvárať takú klímu a podmienky pre osobný rozvoj človeka, aby ani jeden talent nevyšiel nazmar a nemusel sa dožadovať svojej realizácie.

Inteligencia

Manažér by mal byť nesporne inteligentný. Ak hovoríme o inteligencii, máme na mysli ľahký nadpriemer, pretože je potrebné, aby porozumel ľuďom s ktorými pracuje a mal zmysel pre realitu. Príliš vysoké IQ by mohlo viesť k odtrhnutiu záujmov šéfa a kolegov, k vzájomnému nepochopeniu. Inteligentných ľudí si ceníme, hoci vieme, že byť inteligentým ešte neznamená byť dobrým manažérom. Psychológovia vedia, že vysoké IQ nie je ešte zárukou úspešnosti človeka.

Čo je to inteligencia?

Z hľadiska štruktúry osobnosti inteligencia zastáva významnú úlohu. Rozumieme ňou všeobecnú duševnú schopnosť prispôsobiť sa novým úlohám, situáciám. Pri vymedzovaní povahy inteligencie psychológovia vyčleňujú tri oblasti inteligencie:

  • abstraktnú
  • mechanickú
  • sociálnu

Abstraktná inteligencia sa prejavuje v praktickom zaobchádzaní s rôznymi symbolmi. Pomocou nich je človek schopný odhaľovať vzťahy a riešiť problémy. Mechanická inteligencia umožňuje pohotovo narábať s rôznymi pracovnými nástrojmi, technickými zariadeniami, počítačmi. Sociálna inteligencia sa prejavuje v personálnych a spoločenských záležitostiach. Takýto typ ľudí vie správne zaobchádzať s inými, rýchlo sa spriatelí, je taktný v medziľudských vzťahoch. Pri rozličnom chápaní inteligencie vznikli prostriedky na jej meranie a zisťovanie. Najznámejšie sú testy: Ravena, Binetta a Ampthavera. Výsledok dosiahnutý v inteligenčnom teste sa vyjadruje prostredníctvom inteligenčného kvocientu IQ. Zisťovanie úrovne rozumových schopností, inteligencie má veľký praktický význam, lebo každé povolanie si vyžaduje určitú inteligenciu.

Emocionálna inteligencia – EQ

V živote každého človeka existuje mnoho rôznych ciest k úspechu a veľa odborov, v ktorých sa cenia rôzne schopnosti človeka. Kľúč k pochopeniu, prečo sa jednému darí a druhý skončí v slepej uličke, hľadali ľudia v IQ. Zistilo sa, že vysoké IQ nie je vstupná brána k životnému úspechu a nie je ani zárukou šťastia. Nepripravuje ani nezaručuje riešenie nečakaných situácií, pred ktoré nás život stavia. V rámci výskumov sa potvrdilo, že IQ prispieva k faktorom určujúcich úspech v živote iba 20 percentami, čo hovorí o tom, že zvyšných 80 percent prináleží úplne iným vplyvom. Psychológovia zistili, že k iným vplyvom patrí EQ.

Definícia EQ je veľmi široká, pretože zahrňuje viacero činiteľov, medzi ktoré patrí:

  • schopnosť porozumieť iným
  • vyznať sa vo vlastných citoch
  • schopnosť dokázať ovládať sa
  • schopnosť komunikovať
  • schopnosť rozlišovať a chápať ľudské city
  • schopnosť nestrácať hlavu v ťažkých situáciach a iné

Vzhľadom na to, že tento pojem v súčasnej literatúre nový, nemôžeme presne povedať, do akej miery dokážu uvedené schopnosti a ich kvalita určovať priebeh života.

Citové schopnosti sú u každého človeka iné. Rozhodujú o tom, ako dobre dokážeme použiť naše ostatné schopnosti. Jedným slovom povedané, keď chceme porozumieť iným ľuďom, k tomu je potrebný citový základ.

Ľuďia s dobre rozvinutou emocionálnou inteligenciou dosiahnú v živote väčšiu spokojnosť, dokážu prekonať svoje zlozvyky, sú vyrovaní. Naopak tí, ktorí nedoážu v oblasti svojich citov vniesť poriadok, bojujú sami so sebou, čo im narušuje schopnosť premýšľať a sústrediť sa na svoju prácu. Podľa Y. Mayera ľudia majú sklon pristupovať k sledovaniu vlastných citov niekoľkými spôsobmi:

  • ľudia sebauvedomelí, si priebežne uvedomujú svoje nálady a ich emočný život je pomerne kultivovaný. Sú nezávislí, duševne zdraví, poznajú svoje hranice, majú pozitívny postoj k životu. Ich vnímavosť a uvedomenie im umožňuje lepšie zvládať emócie
  • ľudia sebapohlcujúci, bývajú často v zajatí svojich emócií a nie sú schopní im uniknúť. Majú pociť, že nad svojim citovým životom nemajú žiadnu kontrolu. City ich premôžu a nie sú schopní sa ovládať.
  • Ľudia akceptujúci, si jasne uvedomujú, čo cítia, majú sklon náladu akceptovať, nesnažia sa ju meniť, rezignovane ju prijímajú.

Diener zistil, že ženy spravidla vnímajú pozitívne i negatívne emócie silnejšie než muži. Pomer pozitívnych i negatívnych emócií určuje, či sme v živote spokojní, alebo nie. Nie je pravdou, že by sa ľudia mali negatívnym pocitom vyhýbať. Goleman v tejto súvislosti vyslovil peknú myšlienku: „zlé časy, rovnako ako dobré, sú korením života“. Naučiť sa zvládať svoje emócie je práca na celý život.

Aby sme mohli porozumieť iným ľuďom, k tomu je potrebné sebaovládanie a empatia. Z tohto základu môžeme ďalej rozvíjať naše umenie medziľudských vzťahov. Tieto schopnosti nám umožňujú konštruktívne jednať s ľuďmi. Nedostatky v tejto oblasti vedú ku katastrofám medziľudských vzťahov, ku spoločenskej neobratnosti. Úplná absencia týchto zručností môže byť príčinou stroskotania vzťahov aj u intelektuálne nadaných ľudí, lebo bez nej sú arogantní, protivní, necitliví. Tieto sociálne zručnosti umožňujú človeku prirodzene ovplyvňovať iných ľudí, povzbudiť ich, pôsobiť na dôležité rozhodovanie.

Znalosť toho, ako sa druhý cíti, môže viesť k ľahšiemu vytvoreniu vzťahu. Tieto zručnosti sú nevyhnutnou súčasťou taktu, spoločenského úspechu a dokonca i osobnej príťažlivosti. Tí, ktorí sú nadaní v oblasti emocionálnej inteligencie, dokážu bez problémov nadväzovať vzťahy, obratne rozoznávať reakcie a pocity ľudí, patria medzi dobrých organizátorov.

Tým, že sme vnímaví voči iným ľuďom, k tomu ako reagujú, môžeme prispôsobovať svoje správanie danej situácii a meniť ho tak, aby sme dosiahli potrebý účinok. Emocionálna inteligencia je prostriedkom k zvládnutiu komunikácie, k získaniu a presvedčeniu iných pre spoločné ciele, je zárukou obľubenosti človeka a vytvárania medziľudských vzťahov.

Charakter

Keď sa hovorí o dobrom charaktere človeka, myslí sa tým predovšetkým človek taktný, ohľaduplný, srdečný, vo vzťahu k ľuďom znášanlivý. Človeka veľmi presne charakterizuje aj vzťah k sebe samému. Poznáme ľudí skromných, samoľúbych, pyšných, neistých, nafúkaných, chvastavých apod. Vieme, že skromných a sebaistých ľudí si ceníme všetci, kým nafúkanosťou ľudia opovrhujú a vystatovačnosť vyvoláva posmech. Z hľadiska poznania osobnosti zohráva významnú úlohu práve charakter človeka. Ak hovoríme o charaktere, máme na mysli určité hodnotenie človeka. Nachádzame ho predovšetkým vo vzťahu k iným ľuďom, ako sa človek správa t.j. či je pozorný, nevšímavý, dobroprajný, závistlivý, skúpy, ohľaduplný apod. To všetko vyjadruje morálny profil človeka.

Charakter človeka sa odráža aj v práci a to tým, ako sa človek púšťa do práce, ako pracuje, a aký má vzťah k výsledkom svojej práce. V práci sa prejavujú aj vôľové vlastnosti charakteru ako je rozhodnosť, húževnatosť, odvaha, ale aj bezcharakternosť, slabošstvo.

Základ charakteru tvoria morálne a vôľové vlastnosti. Potrebné je preto pri skúmaní osobnosti všímať si predovšetkým tie vlastnosti, ktoré sú pre život človeka a jeho činnosť najdôležitejšie. V živote sa môžeme stretnúť s morálne vychovanými ľuďmi, ale nerozhodnými. Pre slabosť vôle sa takýto ľudia v ťažkých podmienkach zriekajú svojich morálnych zásad. Naopak sú ľudia, ktorí majú silnú vôľu, no sú amorálni. Len v spojení vysokej morálky so silnou vôľou vzniká sociálne cenný typ charakteru.

Na ľudské činy a celkový charakter vplývajú emocionálne vlastnosti osobnosti. V tomto smere existujú ľudia:

  • temperamentní a chladní
  • prchkí a pokojní
  • dobrosrdeční a pomstychtiví
  • nežní a suroví
  • veselí a zachmúrení apod.

V každom človeku sú všetky tieto prejavy v určitom spojení, ktoré charakterizuje celkovú osobitosť človeka. V živote môžeme pozorovať ľudí s pevne ustáleným charakterom. Takí ľudia sú prísne vyhranení vo všetkých životných situáciách. No vyskytujú sa aj ľudia, ktorí podobne ako chameleóny menia farbu a chovanie podľa podmienok, v ktorých sa ocitnú.

Charakter hrá dôležitú úlohu v živote osobnosti i pracovnému tímu. Je to pochopiteľné, pretože od vlastností závisí životná cesta človeka, práceschopnosť a nálada celého kolektívu. Človek morálne vychovaný s rozhodným charakterom je schopný asertívne presadiť sa, prekonať ťažkosti a prekážky, kompenzovať dokonca telesné nedostatky. Taký človek neustále rastie, vyvíja sa ako osobnosť, obohacuje seba a súčasne svoje okolie. Svojím kladným sociálnym správaním slúži príkladom a prináša radosť svojim spolupracovníkom.

Štruktúra charakteru osobnosti

Štruktúra charakteru osobnosti je veľmi zložitá. Určité vlastnosti môžu byť skryté, že ani človek sám o ich existencii netuší, vyvolávajú ich len mimoriadne okolnosti. Iné vlastnosti ležia na povrchu a všetci si ich všímajú. Ak chceme preskúmať štruktúru charakteru, musíme skúmať počínanie človeka v rôznych životných situáciách. Pri analýze charakteru majú rozhodujúci význam vzťahy človeka k iným ľuďom, k sebe a k povinnostiam. Podľa nich sa určuje, či je človek:

  • egoista – altruista
  • pracovitý – príživník
  • namyslený – skromný
  • sebavedomý – menejcenný

Charakter človeka sa prejavuje aj v návykových pózach a mimike. Človeka so zdvihnutou hlavou, napnutou hruďou, ráznou chôdzou, posudzujeme ako pyšného, sebavedomého a s pevnou vôľou. Naopak človek mierne zhrbený so sklonenou hlavou, pomalou chôdzou sa posudzuje, že je skromný, so slabou vôľou, pochybujúci o vlastných silách a možnostiach. Tu ale treba pamätať, že ani mimika, ani gestikulácia neformujú charakter sú len zafixovanými spôsobmi vyjadrenia charakteru osobnosti.

Štruktúra charakteru, konanie a správanie sa človeka závisí od pracovných, životných vplyvov ako aj celého života človeka, ktorý sa podieľal na jeho utváraní. Štruktúra charakteru je teda dynamická a mení sa v priebehu celého ľudského života. S vývojom človeka sa menia jeho životné podmienky, úroveň požiadaviek , čo má za následok zmenu štruktúry charakteru.

Vlastnosti charakteru

Medzi základné vlastnosti charakteru patrí etickosť, komunikatívnosť, vyrovnanosť, sila, vyváženosť a dynamickosť.

V etike morálnu vychovanosť charakterizuje vzťah človeka k iným ľuďom, k vlastným povinnostiam a pracovným úlohám. Prejavuje sa v správaní človeka hlavne vtedy, keď nás niekto o niečo požiada (dobrosrdečnosť, ohľaduplnosť, citlivý prístup k ľuďom). Na opačnom póle sú individualisti, pre ktorých sú ľudia iba prostriedkom na dosiahnutie ich egoistických cieľov. Títo ľudia sa starajú iba o seba a keď sa vyskytnú ťažkosti, neváhajú zradiť druhých.

Vyrovnanosť charakteru určuje dôslednosť konania. Človek s nevyrovnaným charakterom sám nevie o čo bude mať zajtra záujem, ako bude riešiť nastolené životné problémy, s kým sa bude priateliť apod. Typy takýchto ľudí nazývame, že sú bez chrbtovej kosti.

Sila charakteru sa prejavuje v rozhodnosti osobnosti. Rozhodný človek sa vie presadiť, obhájiť svoje presvedčenie, napriek ťažkostiam a prekážkam s ktorými sa stretáva. Vie pracovať s vypätím síl, prejavovať odolnosť, statočnosť, odvahu. Charakterovo slabý človek je ústupčivý, vo chvíľach nebezpečenstva sa prejavuje ako slaboch. Sila charakteru závisí do určitej miery od nervového systému človeka. Treba však povedať, že rozhodujúci vplyv má tiež osobný psychický tréning, záujmy, ktoré sa podieľajú na tvorbe celej osobnosti.

Vyváženosť charakteru zabezpečuje životnú vyrovnanosť. Človek, ktorý má vyrovnaný charakter je schopný v ťažkej situácii rozumne riešiť veci, nepodlieha panike, vie sa dobre ovládať. Naopak nevyvážený človek zapríčiňuje veľa nepríjemností sebe i okoliu. Pod vplyvom afektov môže vyvolať nerozumné skutky, niekoho uraziť, uskutočniť nesprávne riešenia, ktoré neskôr oľutuje.

Dynamickosť charakteru robí konanie človeka pružným, adekvátnym požiadavkám situácie. Charakteristickým znakom dynamičnosti je živá zhovorčivosť a schopnosť ľahkého kontaktu. Pri vyvinutom intelekte sa odráža hlavne v duchaplnosti človeka.

Komunikatívnosť sa prejavuje v tom, že niektorí ľudia, ktorí sú komunikatívni sa potrebujú ustavične stýkať s inými ľuďmi, preto nemôžu žiť a pracovať oddelene. Vyhľadávajú kontakty a ich styky s ľuďmi sú rozsiahle. V rozhovore sú obyčajne dôvtipní, živí a veselí.

Naučiť sa poznávať charakter človeka je veľmi dôležité pre pracovné podmienky, ale i osobný život. Základný spôsob poznávania charakteru je pozorovanie vonkajších prejavov človeka, hlavne pozorovanie správania sa ľudí pri ich činnosti ako aj spôsobe vyjadrovania. Nesmieme zabúdať, že pracovná činnosť je objektívnejším ukazovateľom osobnosti, než slová. Z praxe poznáme ľudí čo veľa hovoria a málo robia a naopak. Využiť tieto poznatky pri práci je veľmi dôležité hlavne pri vytváraní dobrého pracovného kolektívu.

Temperament

Významné miesto medzi psychickými vlastnosťami, ktorými sa ľudia od seba odlišujú zaujíma temperament. Ak hovoríme o temperamente, máme na mysli dynamickú stránku osobnosti, ktorá sa prejavuje v impulzívnosti a určitom tempe psychickej činnosti. Temperament poukazuje na charakteristické javy emocionálnej povahy človeka, na jeho vnímavosť voči podnetom , na rýchlosť odpovede, na kvalitu nálady, intenzitu.

Tradičné rozlíšenie temperamentu má svoj pôvod v Staroveku. Už grécky lekár Hippokrates v 5. storočí pred n.l. sa domnieval, že stav organizmu závisí predovšetkým na kvantite a pomere medzi telesnými tekutinami. Zmiešané telesné šťavy nazval „crasis“. Rímski lekári o niekoľko storočí neskôr označili tento pojem za temperament. Temperament klasifikovali na štyri typy, z ktorých každý sa vyznačoval prevahou jednej tekutiny.

Klasifikácia temperamentu

  • ak prevláda krv – ide o sangvinika
  • ak prevláda hlien – ide o flegmatika
  • ak prevláda žltá žlč – ide o chorelika
  • ak prevláda čierna žlč – ide o melancholika

Učeniu o temperamente, ktoré bolo vytvorené antickou vedou sa dnes pripisuje len historický význam.

Ruský fyziológ I. P. Pavlov zistil štyri základné typy vyššej nervovej činnosti, ktoré niektorými svojimi prejavmi vo veľkej miere zodpovedajú Hippokratovým temperamentom. Podľa neho rozhodujúci význam pri vysvetľovaní ľudských temperamentov majú vlastnosti nervovej sústavy. Pavlov štyri základné typy vyššej nervovej činnosti priradil k jednotlivých klasickým temperamentom.

  1. silný, vyrovnaný, pohyblivý, živý typ – sangvinik
  2. silný, vyrovnaný, ťažkopádny, pokojný typ – flegmatik
  3. silný, nevyrovnaný, nezdržanlivý typ – cholerik
  4. slabý, rýchle sa unavujúci typ – melancholik

Nie každého človeka môžeme jednoznačne priradiť k niektorému typu temperamentu. Čisté typy sa vyskytujú zriedka, hoci nie sú výnimkami. Z hľadiska životnej odolnosti a prispôsobivosti najzdatnejšie sú silné, vyrovnané typy – sangvinik a flegmatik. Najmenej odolný je melancholik. Cholerik je síce výkonný typ, má však ťažkosti hlavne vtedy, keď sa musí v mimoriadne vzrušujúcich situáciách tlmiť a brzdiť.

Príklad: Predstavte si situáciu dať spolu pracovať dvoch cholerikov, alebo dvoch pomalých ľudí. Cholerické typy, by sa vybíjali na konfliktoch a pomalí ľudia by riešili problémy veľmi zdĺhavým tempom. Samozrejme pri vhodnom zadelení obidva typy môžu byť v pracovnom tíme prínosom. Temperament vo vzťahu k práci môžeme hodnotiť nasledovným spôsobom. Dajte tú istú prácu urobiť nezávisle dvom ľuďom a porovnajte ako im to bude dlho trvať, v čom sa budú odlišovať. Porovnávacia metóda vám pomôže zorientovať sa v type temperamentu, odhaliť kladné i záporné stránky svojich spolupracovníkov. Môžete si to vyskúšať i na sebe.

Typy temperamentov, ktoré sme uviedli nie sú jediné. Pomerne známou je klasifikácia temperamentov, podľa kritérií prispôsobovacieho vzťahu jednotlivca k novému prostrediu:

  • autoplastik pasívny – prispôsobuje sa selektívne a jednostranne, veľmi ťažko sa vyrovnáva s prostredím
  • autoplastik aktívny – veľmi dobre sa prispôsobuje akýmkoľvek zmenám
  • aloplastik aktívny – veľmi dobre sa vyrovnáva s akýmkoľvek prostredím tým, že ho mení a prispôsobuje si ho
  • aloplastik pasívny – odráža nové zmeny, ale ich nerealizuje, je neprispôsobivý

Vlastnosti temperamentu nepodmieňujú priamo spoločenskú hodnotu človeka. Medzi vynikajúcimi ľuďmi v rôznych oblastiach pracovnej činnosti nachádzame zastúpené rozličné temperamenty. Z hľadiska charakteru práce a vytvorenia vhodného pracovného tímu je potrebné vedieť ľudí zadeliť, zaobchádzať s nimi a vhodne ich využiť.

Vlastnosti a štýl práce manažéra

Podľa skúseností z praxe a jednotlivých výskumov v otázkach manažmentu, dobrý manažér by mal disponovať okrem odborných schopností aj určitými vlastnosťami, ktoré sú potrebné k vykonávaniu funkcie manažéra. Patria k nim inteligencia, iniciatíva, sebaistota, cieľavedomosť, zodpovednosť, skúsenosť a iné.

Inteligencia – manažér by mal byť inteligentný, aby dobre rozumel ľuďom a zmysel pre realitu. Inteligentných ľudí si ceníme, hoci vieme, že nie každý inteligent musí byť aj dobrým manažérom.

Iniciatíva – tzv. vnútorná motivácia je potrebná pre každého manažéra. Ak ju nemá v dostatočnom množstve, môže sa stať, že sa nájde iný, ktorý mu ju prevezme. Vymýšľať stále niečo nové, nápadité, je základnou vlastnoťou manažéra.

Sebaistota – odráža vnútorný postoj k tomu, čo vykonávame, je to presvedčenie, že to, čo konáme, je správne. Dobrý manažér si musí veriť a byť optimista.

Cieľavedomosť – je veľmi dôležitá preto, aby sme začatú vec dokončili, nevzdávali sa, aj keď sa vyskytnú problémy.

Zopdovednosť – poukazuje na pravé kvality manažéra. Nie je dobrý taký manažér, ktorý nevie na seba zobrať riziko a zodpovedanosť za chyby, ktoré robí a za svojich spolupracovníkov.

Skúsenosť – nedostatok skúseností nie je chybou, ale faktom, ktorí ma držať človeka pri zemi. Ak zabudneme, že nemáme skúsenosti, rýchlo pristaneme na tvrdej zemi. Odborník na manažment G.Kováč hovorí, že manažérom by mal byť skúsený pracovník z toho dôvodu, aby moc, ktorú má nepoužil na to, aby druhých svojim neuváženým konaním priviedol do nešťastia.

Uvedenými vlastnosťami sme chceli upozorniť na to, čo je potrebné vlastniť z hľadiska vykonávania funkcie manažéra. Zároveň je potrebné povedať, že ak niekto niektorú z uvedených vlastností nemá, neznamená to automaticky, že svoju funkciu manažéra bude vykonávať zle.

Štýl práce manažéra

Od štýlu práce manažéra závisia výsledky i celého riadeného kolektívu. Pod vedením ľudí v „užšom slova zmysle“ rozumieme bezprostredné pôsobenie vedúceho pracovníka na podriadených, ktorým chce dosiahnuť u nich žiadúce pracovné správanie sa. „V širšom slova zmysle“ rozumieme pod vedením ľudí dve stránky:

  1. Pôsobenie na pracovníkov
  2. Vytvorenie prostredia, v ktorom sú pracovníci ochotní podriaďovať osobné záujmy pracovnému kolektívu.

Manažér môže v rámci vedenia ľudí využívať tri základné spôsoby:

  1. Osobný príklad (dôležitú úlohu tu zohrávajú osobné vlastnosti, konanie, vystupovanie manažéra.
  2. Motiváciu, stimuláciu, podnikovú klímu
  3. Priame usmerňovanie, prostredníctvom príkazov, úloh a nariadení

Medzi hlavné zásady efektívneho vedenia ľudí môžeme zaradiť prejavenie dôvery manažéra v schopnosti a kompetentnosť podriadených. Manažér by mal byť prístupný k sťažnostiam a problémom podriadených. Pokyny, ktoré vydáva by mali byť stručné, jasné a zrozumiteľné.

Štýl práce manažéra je určitou formou vzťahu manažéra k podriadeným a môže mať množstvo podôb. Spôsob vedenia priamo ovplyvňuje úroveň autority a prestíže manažera a súčasne vztvára predpoklady na prejavenie iniciatívy pracovníkov. Z praxe poznáme niekoľko typov vedenia ľudí:

  1. Byrokratický – vyznačuje sa tým, že sa zameriava predovšetkým na plnenie administratívnych funkcií. Svojich podriadených vedie prikazovaním. Tento štýl vedenia môže mať svoje opodstatnenie iba v určitých kritických situáciach, alebo v mimoriadných podmienkach.
  2. Nebyrokratický – vytvára predovšetkým dobré vzťahy v skupine, vyvovláva tvorivú aktivitu, bez toho, aby manažér seba vyčleňoval z tohto kolektívu. Podriadení majú pocit vlastnej zodpovednosti, pracujú pre spoločné ciele, usilujú sa pracovať samostatne.

Typy vedenia

Pri rozlišovaní o voľbe vhodného štýlu vedenia je dôležité sledovať, v akom pomere sa podieľajú manažér a podriadení na riešení problémov. Podľa tohto pohľadu existujú tieto typy vedenia:

  • Autoritatívny – chápe vedenie ako prikazovanie, trvá na svojich rozhodnutiach a príkazoch. Mienka iných ho nezaujíma, pripomienky a návrhy často pokladá za zasahovanie do svojej vlastnej kompetencie. Autoritatívne vedenie často uprednosťňujú vysoko dominantné osobnosti, samostatné, málo prispôsobivé. Niekedy sa však za takýmito osobami môže skrývať ich neistota, preto nepripúšťajú diskusiu, aby neboli odhalení.
  • Participatívny – je založený na aktívnej účasti všetkých pracovníkov na riadení a rozhodovaní. Do rozhodovania sa zapájajú pracovníci podľa odbornosti. Uvedený štýl vytvára priestor pre iniciatívu a sebarealizáciu pracovníkov.
  • Demokratický – chápe vedenie ako spoluprácu. Pri rozhodovaní sa radí s podriadenými, vie vypočuť ich mienku a názory. Svojím pôsobením v kolektíve vytvára atmosféru iniciatívy a pracovnej ochoty. Manažérovi prináša vysokú autoritu a prestíž u pracovníkov.
  • Liberálny – je charakteristický mäkkosťou prístupu manažéra, ktorý má nízku autoritu, chýba mu potrebná miera dominantnosti, sebaistoty, rozhodnosti. Nepopulárne zásahy presúva na iných pracovníkov. V kolektíve ho málo rešpektujú, na druhej strane ho majú radi, lebo je tolerantný k chybám a nedostatkom svojich podriadených.
  • Voľného priebehu – niektorí manažéri vzniknuté problémy prehliadajú a nechávajú im voľný priebeh. Svojich podriadených v podstate ani nevedú, preto autorita sa u nich nachádza na nízkej úrovni. S týmto štýlom vedenia sa stretávame u tých manažérov, ktorí svoje záujmy a ambície napĺňajú mimo svojho pracovného pôsobenia

Vo svete dnes neexistuje nijaký univerzálny návod ako viesť ľudí pri práci. Všeobecne prevláda tendencia posunu k štýlu demokratického vedenia. Všetko závisí od manažéra, aký štýl bude uplatňovať, od jeho postoja k ľuďom, ktorí sa prejavuje, jeho dôverou, tolerantnosťou, veľkorysosťou, či presadzovaním seba samého a pod. V zásade platí, že manažér, ktorý uplatňuje iba jeden spôsob vedenia, nebude veľmi úspešný.

Vylepšite túto stránku

Chcete doplniť alebo upraviť túto stránku? Vyplňte textové pole nižšie. Ďakujeme ♥